patanijka

Moje deti majú radi rozprávky. Ktoré dieťa ich rado nemá, že..

Kde bolo, tam bolo, v jednom starodávnom meste menom Bratislava, žila skupina mudrcov. I rozhodli sa, že pomôžu svojim biednym poddaným a vypočujú ich náreky. Ľud si žiadal nový obchvat. Kupci a rytieri len zťažka prechádzali mestom, keď sa vybrali na výpravu do ďalekých zemí. Ich kone často trápila zápcha aj 4 hodiny. Kupci i rytieri bývali nervózni a mrzuto hľadeli i nevrlo sa rozprávali s pôvodnými obyvateľmi mesta, neraz frflali i na mudrcov i iných vysoko postavených členov šľachty.

I dohodli sa teda šľachta i mudrci, že bude dobré postaviť obchvat. Povolali trubačov i dali na vedomie, že ten, kto ponúkne najlepšiu ponuku, bude zahrnutý večnou slávou. Po istom čase sa našiel bohabojný staviteľ, ktorý sa odhodlal postaviť daný obchvat a vyčíslil hodnotu svojej práce. Ľud i starejší sa potešili, nevedeli sa dočkať toho dňa.

Dni plynuli, mesiac sa s mesiacom stretal a povestný základný kameň stále nebol postavený. I ľud začas šomrať na mudrcov, ako to vládnu a že si nestoja za svojím slovom. Vymenili teda popredných mudrcov a čakali na zmenu.

Keď sa k moci dostala nová šľachta, rozjatrila ranu okolo obchvatu a znova sa podujala na prepočet nákladov na stavu onoho obchvatu. Naivný ľud sa znova potešil i uveril slovám, sľubujúcim odbremenenie mestských ciest i ciest vidieckych, vedúcich do mesta.

Oný bohabojný staviteľ si ale vyčíslil väčšiu sumu na svoju stavbu. Zažiadalo sa mu nielen večnej slávy, ale i plný mešec zlatiek. Bol to majster slova, a tak presvedčil mudrcov i šľachtu, že je potrebné spojiť sa s podnikavými kupcami. Keďže sa mesto chválilo svojimi transparentnými metódami, znova povolali trubačov a oznámili ľudu svoj zámer. Poddaný pracovitý ľud nebol nadšený s predraženým plánom, predsalen, bol to pot ich rúk, ktorý naplnil šľachte vrecká a tí mohli tak vymýšľať, čo s kopou peňazí vykonať. Mudrci síce vzbudzovali dojem u ľudí, že tí môžu rozhodovať, no pravda bola taká, že poddaný ľud sa mohol len nečujne prizerať, ako mudrci a šľachta nešetrne hospodária.

Znova ubehol nejaký čas a potrebný základný kameň obchvatu stále nestál. Doba pokročila, mestom prechádzalo čoraz viac kupcov i pocestných a mestské cesty bolí čím ďalej, tým viac namáhané. Ťažká doba gniavila ľud a tak potrebná úľava na každodennej ceste za prácou neprichádzala. Kone trápila stále zápcha, ľud bol mrzutý, kvôli konským výparom zo zápchy trpela aj príroda navôkol.

A aký je koniec našej rozprávky? Ľud bol toľko nespokojný a volal po potrebnom obchvate. Po dlhom čase sa ale unavil z neustáleho boja, sklonil hlavu a prijal správy o predraženej stavbe bez nejakej vzbury. Vrecká šľachty i mudrcov sa naplnili a ľud sa dočkal svojho obchvatu až niekoľko rokov potom, čo mu to vládcovia nasľubovali.